Fungovanie trampolíny som si vysvetlil takto: keď vyskočím, a potom padám k zemi, mám určitú pohybovú energiu. Pri dopade na asfalt sa táto energia "rozplynie". Nezanikne, len sa premení na iné formy, najmä asi na teplo. Zohrejú sa moje svaly, ktorými brzdím dopad, deformujú sa tkanivá v mojom tele, zohreje sa trochu aj ten asfalt a moje topánky. Keď však dopadnem na trampolínu, energia môjho pohybu sa do trampolíny "uloží". To sa prejaví tým, že trampolína sa natiahne. Trampolína sa naťahuje a ja sa spomaľujem. V momente, keď je tramolína pekne vydutá smerom dolu a ja som zastavil, je všetka moja pohybová energia odovzdaná trampolíne. Na malý okamih sa svet zastaví.
Potom nasleduje druhá časť pohybu - trampolína mi začne odovzdávať späť energiu, ktorú som si do nej uložil, vytláča ma smerom hore, odkiaľ som na ňu pristál. Keď sa od trampolíny odlepím letiac hore, uložená energia sa mi vrátila. Letím smerom hore takou rýchlosťou, akou som na trampolínu pred chvíľkou dopadol! To znamená, že trampolína mi vlastne zadarmo pomohla otočiť smer môjho pohybu o 180°. Najlepšie na tom je, že z trampolíny sa nenechám len tak vymršťovať, ale pri každom odraze sa znovu a znovu odrážam aj nohami. Výsledok je taký, že sa dostávam stále vyššie a vyššie.
Samozrejme, v živote je máločo úplne zadarmo, a aj trampolína si za moju zábavu necháva zaplatiť. Trochu mojej energie si uchmatne pre seba. Je to spôsobené prinajmenšom dvomi obmedzeniami, ktoré má každá trampolína v našom fyzikálnom svete. Prvé: Časť energie trampolína pohltí. Keby som na trampolínu hodil kus dreva, po pár odrazoch nakoniec skákanie skončí a drevo bude ležať na zastavenej trampolíne. Neviem presne kam sa tá energia podeje, asi sa premení na teplo kvôli vnútornému treniu pri naťahovaní pružín. Druhé: Po niekoľkých odrazoch dosiahneme takú výšku, že pri dopade na trampolínu sa trampolína napne do svojej maximálnej efektívnej miery - viac energie už do svojich pružín uložiť nevie, už sú napnuté na maximum. To znamená, že vyššie sa už nebude dať vyskočiť. Keby sme na trampolínu dopadli predsalen z ešte väčšej výšky, asi by to bolelo, alebo by sa poškodila trampolína (prípadne by sme skončili dolámaní na pretrhnutej trampolíne). Toto si môžete ľahko overiť - naťahovaním pružinky z guličkového pera. Keď prekročíte určitú mieru, pružina sa už nevráti do pôvodnej polohy, ostane natiahnutá, "pokazená".
Napadla mi takáto hádanka: Predstavte si, že by výskumníci z NASA vyrobili supertrampolínu, ktorá by nemala ani jedno z týchto obmedzení. Teda by za každých okolností vracala presne 100% energie telesu, ktoré na ňu dopadlo. Ako vysoko by s takouto trampolínou dokázal vyskočiť bežne trénovaný človek (alebo hoci aj nejaký skvelý atlét)? Dalo by sa s jej pomocou vyskočiť vyššie ako 300 metrov? Dalo by sa vyskočiť až na Mesiac?
Som zvedavý, či objavíte nejaké horné obmedzenie.
