piatok 24. júla 2015

Oci, ja nechcem zomrieť

Dnes v noci som sa zobudil na to, že v posteli vedľa mňa stojí so zatvorenými očami a predpaženými rukami moja trojročná dcéra. Plače a do tmy prosebne volá: “Oci, ja nechcem zomrieť.”

Že vraj uvažovaním človek od nepamäti spoznáva Boha vo všetkých stvorených veciach. Po tom, ako sa Agátka privinutá ku mne upokojila a zaspala, ja som ešte dlho ostal sedieť v posteli s otvorenými očami. Pozeral som do modročiernej tmy a premýšľal som teda, aký je to Boh. Prečo nás necháva žiť v neinformovanom očakávaní nejasného konca a prečo neušetrí od utrpenia ani tie najmenšie deti?


(Zmierlivá poznámka: v súčasnom kresťanstve existujú rôzne myšlienkové prúdy. Niektorí ľudia napríklad veria, že Boh nie je všemohúci – že sa v stvorení vzdal časti seba a svojej moci, pretože ju delegoval na stvorenstvo, napríklad aj na človeka. Človek sa stal autonómnym spolutvorcom a Boh skutočným spolutrpiteľom. Je to celkom atraktívny pohľad, pretože neutralizuje veľa z toho napätia popísaného vyššie a človeka stavia do aktívnej a zúčastnenej pozície. A utrpenie? Boh trpí s nami a my zas máme v moci pomôcť to utrpenie minimalizovať, je to náš podiel stvoriteľskej úlohy voči svetu. No ale ktovie, ako to vlastne je.)

Ja chcem dramaturga!

Slovenský rozhlas, presnejšie jeho prvý vysielací okruh, Rádio Slovensko, chytíte na Slovensku fakt asi všade. Rádio Slovensko nemusí bojovať o poslucháča, je to stanica, ktorú väčšina obyvateľov Slovenska desiatky rokov neprelaďuje. Prečo mám potom ale pocit, že táto stanica v ostatných rokoch brutálne podlieza latku vkusu a snaží sa zaujať tým plíživým popom, za aký by sa nehanbili ani na Rádiu Expres, či iných zúfalých komerčných staniciach, ktoré sú (asi) existenčne nútené podsúvať hudbu pre hudobne nekultivovaných poslucháčov?


Slovenský rozhlas, Ty o poslucháčov nebojuješ. Naopak, máš šancu si svojich poslucháčov kultivovať. Tak prosím, nehraj už viac tie zámorské sračky, ani československú lúzu. Siahni po kvalitnom hudobnom dedičstve a vychovávaj citlivé zvyšky našich duší. 

Moment s dcérou

Konečne sú prázdniny a mám čas venovať sa základným otázkam o bytí. Beriem si so sebou knižky, ktoré mám rozčítané a premýšľam. Smullyan sa zamýšľa nad tým, že rozdiely medzi materialistickým monizmom, dualizmom a idealizmom by možno mohli byť len otázkou terminológie. A možno vôbec realitu nevieme správne nahliadať a všetka metafyzika je len zúfalým tápaním v tme. Shelly Kagan je fyzikalista, našepkáva mi do duše, že duša asi skôr nie je, že myseľ je len prejavom dobre usporiadaného kúska hmoty a smrťou sa to asi všetko skončí. Aj tak ale vie odvodiť presvedčivú etiku. Gardner sa snaží rezignovane povzbudiť, že nič iné než dúfať vo večnosť nám aj tak neostáva. Udrží si vieru, aj keď z nej vypustí takmer všetky príbehy, na ktorých som vyrástol.

Ležím v hojdacej sieti pod orechom. Mozgom mi tepe zúfalstvo z toho, že ľudstvo na začiatku 21. storočia dokázalo tak veľa (poslať sondu k Plutu, rozbiť subatomárne častice, vyťažiť ropu zo dna mora, zabezpečiť jedlo miliardám ľudí), ale v zásade sme sa nijak nepohli v otázke vysvetlenia pôvodu bytia ani večného osudu človeka. Tu je to rovnaké už státisíce rokov. Tradujeme si rôzne príbehy, niektoré presvedčivejšie ako iné. Najskeptickejšie a najrozumnejšie je nenechať sa nijakým z nich presvedčiť. Ale skepticizmus nič nevysvetľuje.


Hojdám sa v sieti a vpíjam sa do riadkov knižiek, ktoré sú tu so mnou. Dúfam, že v nich nájdem odpoveď. Po chvíli zdvíham zrak a pozerám sa dolu ku potoku. V ríbezľových kríkoch je tam ukrytá moja trojročná dcéra. Zrnko po zrnku oberá červené ríbezle do malej misky. Do svojej činnosti je úplne pohrúžená. Je krásna. Pozerám na ňu a na chvíľu zabúdam na zúfalstvo ontologických otázok. Iba samotné bytie ma v tomto okamihu naplno premáha a ja sa mu s radosťou vzdávam.

Existenciálne periférne záležitosti

V starom vtipe vysvetľuje učiteľ známemu, že existujú 2 dôvody, prečo je učiteľom. Prvý dôvod je júl a druhý je august. Aj keď mám svoju prácu veľmi rád, prázdniny mám radšej. Škola je skvelé zamestnanie, ťažko si predstaviť niečo lepšie. Tu sú dôvody, prečo mám rád školu:

1. Na dobrej škole máte obrovský priestor pre tvorivosť a slobodu. Navyše je to miesto naplnené silnými vzťahmi s druhými ľuďmi. To je podľa Thomasa Morrisa (autora knižky Philosophy for Dummies) niečo, čo je veľmi blízke zmyslu života v univerzálnom zmysle.

2. Máte možnosť sledovať prerod trochu sebeckých detí na pomerne vľúdnych a zorientovaných dospelých. Mnohí z nich vás časom svojou múdrosťou, charakterom, vôľou, vtipom vysoko prerastú. Ako keď Ján Krstiteľ hovorí na adresu Ježiša, že “On musí rásť a ja sa umenšovať.” Ja sa presne takto cítim popri tých študentoch. Je skvelé vidieť ľudí, ktorí sú lepší ako ja.

3. Je to zábava. Dostávam peniaze za to, že sa v robote zabávam. To je dosť významný dôvod, prečo som v škole.

Napriek tomu, táto robota má aj svoje temné stránky. Tieto sú najtemnejšie:
1. Je to emocionálne vyčerpávajúce. Vzťahy, ktoré vznikajú v škole majú potenciál človeka pohltiť, občas aj vtedy, keď by si to neprial. Môj mozog inak celkom drsne spracuváva náhle povolenie otáčok počas prázdnin. Toto leto som mal zatiaľ každú noc aspoň jeden sen so školskou tematikou, zväčša s nejakou katastrofickou zápletkou.

2. Zavalenosť existenciálne periférnymi záležitosťami. Zaoberáte sa takými blbosťami, ako kto kedy prišiel neskoro na hodinu, či vám doniesol papierik od lekára, či vám ho priniesol do troch dní po svojej absencii, či ste mali v triede 25 alebo 26 študentov a koľko z nich študovalo v zahraničí a toto potom niekam treba zapísať. Uzatvárate známky. Sedíte na porade a počúvate, koľko študentov bude robiť komisionálky a koľko vymeškaných hodín majú študenti v triede vášho kolegu.


                Teraz je najkrajšia časť roka, prázdniny – existenciálne periférne záležitosti prenechávam periférii. Odchádzam zaoberať sa existenciálne závažnými vecami. A ešte sa uvidí, či to prinesie radosť alebo hrôzu.

štvrtok 2. júla 2015

A to je všetko?

Každý koniec školského roka je pre mňa ako malá smrť. Nemyslím to v zlom, je to krásne aj smutné.

Ku koncu tohto školského roka veľa počúvam album A to je všetko? od Longitalu. Najsilnejšia je posledná pieseň albumu (tiež sa volá A to je všetko? a možno ju poznáte z albumu Teraz; teraz ju však nahrali aj s nebeskými bicími Mariána Slávku).

Či máte koniec školského roka, či rozmýšľate o smrti, o láske a blízkosti, alebo aj len tak - odporúčam túto pesničku. Nižšie je live verzia z Adventu 2012, tu zas nájdete mp3 s verziou 2015 s bicími.



sedím tu a vidím vecí koniec
tichú krásu dokončený stav
keď dokončím všetko čo mám
kam sa poberám?

do seba sa pozerám plyniem
každú chvíľu iná
dobrodružný splav
keď sa môj čas minie
s tichom splyniem
ponorím sa celá
bezoblačný stav

a to je všetko? a to je všetko?
toto je všetko? toto je všetko?
to je všetko?

sedím tu
a vidím vecí koniec
tichú krásu
dokončený stav
keď dokončím
všetko čo mám
kam sa poberám?

a to je všetko? a to je všetko?
toto je všetko? toto je všetko?

do seba sa pozerám plyniem
každú chvíľu iná
dobrodružný splav
keď sa môj čas minie
s tichom splyniem
ponorím sa celá
bezoblačný stav

nech sa môj deň ticho spojí s tvojím
nech sa radosť našich dní zdvojí
nech sa uvoľní dych z hrudí
nech sa vydýchne do hrudí druhých ľudí – 2x

a to je všetko? – 15x
toto je všetko



Poznámka: Dano so Šinou majú vydavateľstvo Slnko records. Keď som si u nich objednal tento album, zažil som zatiaľ najpríjemnejšie prekvapenie pri internetovom nakupovaní. Tri dôvody: 1.: CD prišlo do dvoch dní, pričom poštovné bolo v cene (a cena bola super). 2.: Hneď ako som si ho objednal a online zaplatil, mohol som si stiahnuť mp3-ky. 3.: V skutočnosti mi poslali rovno 2 CDčká, reku, jedno nech podarujem blízkemu. Skvelé, takto sa mi to páči.